Na sviatok Vovedenia do chrámu Presvätej Bohorodičky považujem za vhodné predložiť vám poučenie o modlitbe – o hlavnej činnosti chrámu. Chrám je miesto modlitby a priestor jej rozvoja. Pre nás Vovedenie do chrámu je vovedením do modlitebného ducha. Aj srdce si želá Hospodin volať chrámom Svojím, kde vchádzajúc mysľou, stojíme pred ním, a vzchádzanie k Nemu vzbudzujeme, ako príjemnú vôňu dymu kadidla. Budeme sa teda učiť, ako toho dosiahnuť?! Prichádzajúc do chrámu samozrejme sa modlíte. A tu konajúc modlitbu, iste ani doma ju nezanechávate. Preto zbytočné bolo by hovoriť vám o našej povinnosti modliť sa, keď sa modlíte, ale nie je nijako, myslím si, zbytočné ukázať vám dve, tri pravidlá o tom, ako konať modlitbu, ak nie pre poučenie, tak pre pripomenutie.
Dielo modlitby je prvé dielo v kresťanskom živote. Ak pre obyčajné diela platí príslovie: ,,Ži celý vek, uč sa celý vek”, to tým viac je ono priliehajúce modlitbe, konanie ktorej nemá mať prerušenia a stupne ktorej nemajú hraníc. Pripomínam múdry zvyk starovekých svätých otcov, podľa ktorého oni stretnúc priateľ priateľa – nie o zdravý alebo čom to inom sa pýtali, ale o modlitbe, hovoriac: ako ide, alebo ako sa darí modlitba? Pôsobenie modlitby bolo u nich príznakom duchovného života – oni ju nazývali dýchaním ducha. Je dych v tele – žije telo, zastaví sa dych – zastaví sa život. Tak aj v duchu. Je modlitba – žije duch, niet modlitby – niet života v duchu. Nie však každé vykonanie modlitby alebo čítania modlitieb je modlitbou. Stáť pred ikonou doma alebo tu a robiť poklony – nie je ešte modlitba, ale pomôcka modlitby. Čítanie modlitieb naspamäť, alebo podľa knižky alebo počúvať čítajúceho ich, nie je ešte modlitba, ale len výzbroj alebo spôsob nájdenia a vzbudenia modlitby.
Samotná modlitba je vznikanie v srdci našom jedného za druhým zbožných citov k Bohu – citu samoponíženia, oddanosti, vdačnosti, slávenia, odpúštania, vrúcneho pribiehania, skrúšenia, pokornosti vôli Božej a ďalších. Celá naša starosť by mala byť o tom, aby počas naších čítaní modlitieb, tieto a im podobné city napĺňali dušu našu, keď jazyk číta modlitbu, alebo ucho počúva, a telo kladie poklony, srdce nebolo prázdne, ale aby v ňom pôsobil aspoň nejaký cit, k Bohu namierený. Keď sú tieto city, naše čítanie modlitby je modlitbou, a keď nie, ono ešte modlitbou nie je. Zdá sa, čo by bolo jednoduchšie a prirodzenejšie, ako modlitba alebo nasmerovanie srdca k Bohu? Ale predsa, ono nie u všetkých a nie vždy býva. Jeho treba vzbudiť a vzbudené posilniť, a čo je to isté, treba vychovať v sebe modlitebného ducha. Prvý k tomuto spôsob je – modlenie čítaním alebo počúvaním. Konaj, tak ako je potrebné čítanie modlitieb – a isto vzbudíš a posilníš prichádzanie srdca tvojho k Bohu a vojdeš do modlitebného ducha. V našich modlitebníkoch sa nachádzajú modlitby sv. otcov – Efréma Sýrskeho, Makária Egyptského, Vasilija Veľkého, Jána Zlatoústeho a dalších veľkých modlitebníkov. Tí súc napĺňaní modlitebným duchom, načrtli slovom vnuknuté týmto duchom a to predali nám. V ich modlitbách sa pôsobí veľká modlitebná sila a kto so všetkým vnímaním a úsilím preniká v nich, ten podľa sily zákona vzájomného pôsobenia, určite okúsi modlitebnej sily, podľa miery zblíženia svojho rozpoloženia s obsahom modlitby. Aby sme čítanie modlitieb urobili účinným prostriedkom k naučeniu sa modlitbe, je potrebné ho robiť tak, aby aj myseľ aj srdce prijímalo obsah modlitieb, z ktorých pozostáva.
Ukážem tri veľmi jednoduché techniky pre tento účel:
– nepristupuj k čítaniu modlitieb bez predbežnej, hoc krátkej, prípravy,
– nerob to len tak nejako, ale s vnímaním a citom,
– a neprechádzaj hneď po konci modlitieb bežnými činnosťami.
Aj keď čítanie modlitieb je pre nás samozrejmosťou, ale nie je možné, aby nepotrebovalo prípravu. Čo je jednoduchšie ako čítať alebo písať pre tých čo vedia čítať a písať? Ale predsa, sadnúc si k čítaniu a písaniu, nie hneď začíname činnosť, ale počkáme trocha pred tým, aspoň aby sme sa primerane vnútorne rozpoložili. O to viac je nevyhnutná pred modlitbou príprava, – obzvlášť vtedy, keď predchádzajúca aktivita bola z úplne inej oblasti, než k akej sa vzťahuje modlitba. A teda, pristupujúc k čítaniu modlitieb, ráno alebo večer, postoj krátko, poseď, alebo sa prejdi, a pritom sa posnaž vytriezviť myseľ, odťahujúc ju od všetkých pozemských činností a vecí. Potom sa zamysli, kto je Ten, ku Komu sa ty obraciaš v modlitbe, a kto si ty, ktorý máš teraz začať toto modlitebné k Nemu obrátenie, a zodpovedajúc tomu vzbuď v duši náladu samoobviňujúceho a zbožným strachom preniknutého státia pred Bohom v srdci. V tom spočíva celá príprava – zbožne stáť pred Bohom – malá, ale nie málovýznamná. Tu sa zakladá počiatok modlitby, dobrý začiatok je polovica diela. Takto postaviac sa vo vnútri, postav sa pred ikonu a urob niekoľko poklonov – začínaj zvyčajné čítanie modlitieb: Sláva Tebí, Bóže náš, sláva Tebí! – Carjú nebésnyj, Uťíšiteľu, Dúše ístiny, priidí i vselísja v ný a tak ďalej. Čítaj bez ponáhľania – vnikaj do každého slova, a myšlienku každého slova privádzaj do srdca, sprevádzajúc to poklonami. V tom je celé dielo čítania modlitieb, Bohu milých a plodonosných. Vnikaj do každého slova a myšlienku slova do srdca privádzaj – inak povedané – chápaj čo čítaš, a pochopené cíť. Ďalších pravidiel nie je treba. Tieto dve – chápaj a cíť, vyplnené ako treba, skrášľujú každé čítanie modlitieb plnou dôstojnosťou a zvestujú všetok plodotvorný vplyv. Keď čítaš: “očísti ný ot vsjákija skvérny” – pocíť svoju špinavosť, zaželaj si čistotu a s nádejou ju hľadaj u Hospodina. Keď čítaš: “ostávi nám dólhi náša, jákože i mý ostavľájem dolžnikóm nášym” – aj v duši svojej všetkým odpusť aj srdcom, ktoré všetko všetkým odpustilo, pros sebe u Hospodina odpustenie. Keď čítaš: “da búdet vóľa Tvojá” – aj odovzdaj v srdci svojom úplne svoj údel Hospodinovi aj vyjadri tvoju bezvýhradnú ochotu s dobrou vôľou stretnúť, čo Hospodin uváži ti poslať. Ak budeš takto postupovať pri každom verši tvojej modlitby, potom budeš správne čítať modlitby. Aby tento prístup, bol úspešnejší – ajhľa čo urob:
1) Maj modlitebné pravidlo, s požehnaním tvojho duchovného otca, nie veľké, také, aby si ho mohol vypĺňať bez ponáhľania, popri zvyčajnom toku tvojich aktivít.
2) Pred modlením, vo voľnom čase sa začítaj do modlitieb, ktoré patria do tvojho pravidla a pochop vplnosti každé slovo a precíť ho, aby si už dopredu vedel, čo pri ktorom slove má byť u teba na duši, a ešte lepšie, ak sa naučíš dané modlitby naspamäť. Keď urobíš takto, to v čase modlenia ti bude ľahko chápať a cítiť. Ostane jedna ťažkosť: myseľ poletujúca bude stále odbiehať na iné predmety.
Tu hľa čo je potrebné:
3) je potrebné vynaložiť úsilie na zachovanie vnímania, vediac dopredu, že myseľ bude odbiehať.
Potom, keď počas modlitby ona odbehne – navráť ju, opať odbehne – opäť navráť – a tak každý raz. No každý raz, to čo bude prečítané v čase odbiehania mysli – a teda bez vnímania a cítenia – znova prečítať nezabúdaj – aj hoc by myseľ tvoja niekoľko ráz odbiehala na jednom mieste, toľko ráz ho čítaj, kým ho neprečítaš s vnímaním a citom. Prekonáš prvýkrát túto prekážku – druhý krát, môže sa stať, sa znova nezopakuje, alebo sa nezopakuje v takej sile. Takto je potrebné robiť, keď myseľ odbieha a rozptyľuje sa.
Ale môže sa stať aj to, že iné slovo tak silno zapôsobí na dušu, že duši sa už nebude chcieť pokračovať v čítaní modlitby, aj hoc jazyk číta modlitbu, ale myseľ odbehuje stále naspať k tomu miestu, ktoré tak zapôsobilo na ňu.
V tom prípade:
4) zastav sa, nečítaj ďalej, ale postoj s vnímaním a cítením na tom mieste, nakŕm im dušu svoju, alebo tými vnuknutiami, ktoré bude ono vytvárať. A neponáhľaj sa odtrhnúť od tohoto stavu – takže ak sa čas kráti, zanechaj radšej nedokončené modlitebné pravidlo a toto rozpoloženie nenarúšaj. Ono bude teba osvecovať, môže byť aj celý deň, ako Anjel strážny! Takého druhu blahodatné pôsobenie na dušu v čase čítania modlitieb značia, že modlitebný duch sa začína usídľovať a že nasledovné zachovanie tohto stavu je najnádejnejší prostriedok k vychovaniu a posilneniu v nás modlitebného ducha.
Nakoniec, končiac svoje čítanie modlitby – nie hneď pokračuj k akýmkoľvek záujmom, ale tiež hoc nemnoho postoj a porozmýšľaj, čo si to zavŕšil a k čomu ťa toto zaväzuje, starajúc sa, ak bolo niečo dané pocítiť v čase modlitby, zachovať to aj po modlitbe. A teda, ak niekto kto dôsledne zakončil svoje čítanie modlitby, ako je potrebné, ten aj sám nebude chcieť skoro sa starostiť inými záujmami. Taká je už povaha modlitby! Čo naši predkovia hovorili: ,,vrátiac sa z kráľovského mesta, kto ochutnal sladkého, nezachce horkého”, to sa stáva s každým dobre pomodliacim sa v čase svojeho čítania modlitieb. A je potrebné vedieť, že okúsenie tejto sladosti modlitby je aj cieľ čítania modlitieb, a ak vychováva čítanie modlitieb modlitebný duch, to práve cez toto okúsenie. Ak budete napĺňať tieto nemnohé pravidlá, to skoro uvidíte plod námahy modlitebnej. A kto ich napĺňa aj bez týchto pokynov, iste už okúša tento plod. Každé čítanie modlitby zanechá stopu modlitby v duši – jeho neprestajné pokračovanie týmto spôsobom ju zakorení a trpezlivosť v tejto námahe prinesie aj modlitebný duch. Toho nech vám daruje Hospodin, modlitbami Prečistej Vládkine našej Bohorodičky!
Ukázal som vám prvý, počiatočný spôsob vychovania modlitebného ducha – zavŕšenie čítania modliteb zodpovedajúce svojmu poslaniu – doma ráno aj večer aj tu v chráme. Ale to ešte nie je všetko. Druhý spôsob, ak Boh pomôže, ukážem zajtra. Amiň.
21. novembra 1864
Svätiteľ Teofan Zatvornik
Preložil Dometian a spol.
Zdroj: https://azbyka.ru/otechnik/Feofan_Zatvornik/chetyre-slova-o-molitve/