Včera (Slovo I) som vám ukázal jeden spôsob vychovania v sebe modlitebného ducha, menovite: zavŕšenie čítania naších modlitieb v súlade so svojím predurčením. Ale tu sa zakladá iba počiatok náuke modlitebnej, je potrebné ísť ďalej. Spomente si ako sa učia napríklad jazykom. Na začiatku sa učia slová a obraty reči poďla knihy. Ale na tom jednom sa nezastavujú, ale starajú sa s jeho pomocou dochádzať, a aj vskutku dochádzajú do toho, že sami bez pomoci naučeného, vedú korektne dlhú reč na učenom sa jazyke. Tak treba postupovať aj v diele modlitby. Privykáme si modliť sa z modlitebných knižiek – modliac sa prostredníctvom hotových modlitieb, odovzdaných nám Hospodinom a svätými otcami, ktorý nadmieru uspeli v modlitbe. Ale na tomto jednom sa netreba zaseknúť. Je potrebné ďalej postupovať a s umom a srdcom, ktoré si privykli obraciať sa k Bohu s pomocou zvonku, je potrebné robiť pokusy pozdvihnutia sa k Nemu – aj svojho vlastného a dospieť k tomu, aby sama duša svojou, takpovediac, rečou vstupovala v modlitebný rozhovor s Bohom, sama sa pozdvihovala k Nemu, a Jemu seba odkrývala a vyznávala sa, čo je v nej a čo by si želala. A tomuto je potrebné učiť dušu.
Ukážem vám krátko, čo je potrebné robiť, aby človek uspel v tejto náuke. A návyk so zbožnou úctou, vnímaním a precítením modliť sa z knižky k tomuto vedie. Lebo ako zo sudu, preplneného, sama od seba vylieva sa voda, tak aj zo srdca, prostredníctvom čítania modlitieb naplniaceho sa svätých citov, sama od seba začne tryskať svoja k Bohu modlitba. Ale sú aj osobitné, špeciálne k tomuto cieľu obrátené pravidlá, ktoré nech si aj predsavzá napĺňať každý, ktorý si želá úspech v modlitbe. Prečo, povedzte, toľko rokov sa niekedy modlia z knižiek – a stále ešte nemajú modlitby v srdci? Okrem iného, myslím si, pretože iba v tom čase sa trocha aj posnažia vzniesť k Bohu, keď konajú modlitebné pravidlo, ale vo všetkom nasledovnom čase si na Boha ani nespomenú. Končia napríklad svoje ranné modlitby a myslia si, že vo vzťahu k Bohu je tým všetko naplnené. A potom celý deň – činnosť za činnosťou – a k Bohu sa ani neobrátia. Iba ak k večeru príde na rozum, že ajhľa opäť sa skoro treba postaviť k modlitbe a zavŕšiť svoje modlenie. Z tohto pramení, že ak aj dá Hospodin nejaký dobrý pocit ráno, zahluší ho márnosť a množstvo aktivít dňa. Preto aj večerom nebýva ochoty modliť sa – človek sebou nijak neovláda, aby hoc nemnoho obmäkčil svoju dušu a modlitba celkovo slabo napreduje a dozrieva. Hľa túto nesprávnosť (či nie takmer všeobecnú?) sa patrí napraviť, to znamená, je potrebné urobiť tak, aby sa duša nie iba vtedy k Bohu obracala, keď stojíš na modlitbe, ale aj v počas celého dňa, nakoľko je možné, neprestajne sa vznášala k Nemu a prebývala s ním. K tomuto, po prvé, je potrebné počas dňa častejšie k Bohu zo srdca vzývať krátkymi slovami, súdiac podľa potreby duše a plynúcich činností. Začínaš niečo, napríklad hovor: ,,Blahosloví, Hospodi!” (Požehnaj Hospodine!). Končíš činnosť, hovor: ,,Sláva Tebi, Hóspodi” – a nie len jazykom ale aj citom srdca. Vášen akási sa pozdvihne, povedz: ,,Spasí, Hospodi, pohybáju” (Zachráň, Hospodine, hyniem). Prichádza tma myšlienok zmätočných, zvolaj: ,,Izvedí iz temnícy dúšu mojú” (Vyveď moju dušu zo žalára. Ž, 141,8). Lákajú zlé veci a hriech ťahá k nim, modli sa: ,,Nastávi mjá, Hóspodi, na púť” (Vyuč ma, Hospodine, svojej ceste. Ž, 85, 11) alebo ,,Ne dážď vo smjatéňije nohí mojéja” (Nedopusti zachvenie nohy mojej. Ž, 120, 3) Hriechy si podmaňujú a vlečú v zúfalosť, zvolaj hlasom mýtnika: “Bóže, mílostiv búdi mňí hríšnomu” (Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Lk, 18, 13). Tak aj v každej situácii. Alebo jednoducho často hovor: ,,Hóspodi, pomíluj”, ,,Vladýčice Bohoródice, pomíluj mjá” (Vládkyňa Bohoročicka, zmiluj sa), ,,Ánhele Bóžij, chraníteľu mój svjatýj, zaščití mjá” (Anjel Boží, ochranca moj svätý, ochráň ma), alebo nejakým iným slovom zvolaj. Iba nakoľko je možné častejšie rob tieto zvolania, vždy sa starajúc, aby zo srdca vychádzali, ako vyžmýkané z neho. Keď budeme takto robiť, často sa v nás udejú vzostupy mysľou k Bohu od srdca, časté k Bohu obrátenia, častá modlitba, a táto častosť nám zvestuje návyk rozhovoru s Bohom v mysli. Ale aby duša tak volať začala, je potrebné napred ju naučiť všetko obraciať na Božiu slávu – každé svoje dielo, veľké aj malé. A to je druhý spôsob, ako naučiť dušu svoju častejšie počas dňa obraciať sa k Bohu. Lebo ak si predsavzáme ako zákon napĺňať toto ustanovenie apoštolov, aby sme robili všetko na slávu Božiu, dokonca aj ,,keď jeme alebo pijeme” (1Kor., 10, 31). Potom konštantne pri každej činnosti si spomenieme na Boha, a spomenieme si nie obyčajne, ale s ostražitosťou v žiadnom prípade nestúpiť krivo a nezarmútiť Boha akýmkoľvek skutkom. To aj naučí s bázňou sa obrátiť k Bohu a modlitebne poprosiť pomoci a usmernenia rozumu. Ako my takmer neprestajne niečo robíme, to takmer neprestajne sa budeme k Bohu obracať modlitebne, a následne takmer neprerušovane prechádzať štúdiom modlitebného v duši sa k Bohu pozdvihovania. A čo by aj to, robenie všetkého na Božiu slávu, duša napĺňala ako je potrebné, treba ju nasmerovať k tomuto zo skorého rána – zo samotného začiatku dňa, predtým než ,,vyjde človek za svojou prácou, a za tým, čo robí do večera.“ (Ž, 103, 23) Táto nálada sa získava rozjímaním o Bohu (Богомыслием). A to je tretí spôsob priučenia duši k častému obracaniu sa k Bohu. Rozjímanie o Bohu je zbožné rozmýšľanie o Božích vlastnostiach a činostiach a o tom, k čomu nás vedomosť o nich a ich vzťahu k nám zaväzuje. Je to rozmýšľanie o dobrote Božej, spravodlivosti, múdrosti Božej, všemocnosti, všadeprítomnosti, vševedúcnosti, tvorení a premyslení, o pláne spásy v Hospodinovi Isusovi Christovi, o blahodati a slove Božom, o svätých tajinách, o Kráľovstve nebeskom. O akomkoľvek z týchto predmetov budeš premýšľať, toto rozmýšlanie neodvratne naplní dušu zbožným k Bohu citom. Začneš rozmýšľať napríklad o dobrote Božej a uvidíš, že si obkolesený prejavmi milosti Božej, telesne aj duchovne, a jedine keby si bol z kameňa, by si nepadol pred Bohom v množstve pokorných pocitov vďačnosti. Začneš rozmýšľať o všadeprítomnosti Božej – pochopíš, že ty si všade pred Bohom, a Boh je pred tebou, a nemôžeš sa nenaplniť zbožným strachom. Začneš rozmýšľať o vševedúcnosti Božej – poznáš, že nie je v tebe nič skryté od oka Božieho, a neodvratne si predsavzáš byť stroho vnímajúcim k pohybom svojho srdca a mysli, aby si nijak nezarmútil vševidiaceho Boha. Začneš rozsudzovať o spravodlivosti Božej – presvedčíš sa, že žiadny mizerný skutok neostane bez trestu, a neodvratne si predsavzáš očistiť všetky svoje hriechy srdečným pred Bohom skrúšením a pokáním. Takto, o akejkoľvek vlastnosti a konaniu Božiemu budeš rozsudzovať, každé takéto rozmýšľanie naplní dušu zbožnými k Bohu citmi a rozpoloženiami. Ono priamo k Bohu nasmeruje celé bytie človeka a je preto osobitne priamym prostriedkom k priučeniu duši svojej k Bohu sa vzniesť. Osobitne vhodný a príjemný pre toto čas je ráno, keď duša ešte nie je obremenená odtiskom množstva zážitkov a pracovnými starosťami, a to konkrétne – po konci rannej modlitby. Skončíš modlitbu, sadni, a s osvietenou v modlitbe mysľou začínaj rozmýšlať teraz o jednej, zajtra o druhej Božej vlastnosti a konaní a prislúchajúce k tomu v duši vyvolaj rozpoloženie. ,,Poď – hovoril svätý Dimitrij Rostovský – poď sväté rozjímanie o Bohu, a ponorme sa do rozmýšľania o veľkých skutkoch Božích” i prechádzal mysľou buď diela stvorenia a prozreteľnosti, alebo zázraky Hospodina Spasiteľa, alebo Jeho utrpenia alebo niečo druhé, rozochvieval tým svoje srdce a začínal napĺnať dušu svoju v modlitbe. Tak aj každý môže robiť. Nie veľa námahy, iba želania a rozhodnosti treba, ale plodov je mnoho.
Tak hľa tri spôsoby ako, okrem modlitebného pravidla, naučiť dušu modlitebne vznášať sa k Bohu, menovite:
- posväcovať ránom niekoľko času na rozjímanie o Bohu,
- každé dielo obracať na slávu Božiu
- a často sa obracať k Bohu krátkymi zvolaniami.
Keď ráno dobre bude zavŕšené rozjímanie o Bohu, ono zanechá hlboké naladanie k premýšľaniu o Bohu. Premýšľanie o Bohu prijmä dušu každú činnosť svoju vnútornú aj vonkajšiu ostražito konať a v slávu Božiu obracať. To aj druhé – postaví dušu do takého rozpoloženia, že z nej často budú tryskať modlitebné vzývania k Bohu. Tieto tri – rozjímanie o Bohu, robenie všetkého na slávu Božiu a časté vzývania sú najúčinejšie zbrane modlitby mysle a srdca. Každé z nich vznáša dušu k Bohu. Kto si predsavzal cvičiť sa v nich, ten skoro získa návyk nasmerovať vzostupy v srdci svojom k Bohu. Námaha v tomto sa podobá výstupu na horu. Čím vyššie vyjde niekto na horu, tým slobodnejšie a ľahšie sa dýcha. Tak aj tu, čím viac si niekto navykne uvedeným cvičeniam, tým vyššie pozdvihne dušu, i čím vyššie sa pozdvihne, tým slobodnejšie bude pôsobiť v nej modlitba. Duša naša od podstaty je obyvateľkou nebeského sveta Božieho. Tam by sa jej aj patrilo byť neodstupne mysľou a srdcom, ale náklad pozemských myšlienok a vášnivých nákloností ju vlečie a ťaží dole. Ukázané spôsoby ju odtrhávaju od zeme kúsok po kúsku až kým ju úplne neodtrhnú. A keď ju už úplne odtrhnú, vtedy duša vojde do svojej domoviny a bude sladko prebývať hore – tu srdečno aj myšlienkovo, neskôr aj samou svojou podstatou bude hodná pred tvárou Boha prebývať pri tvárach anjelov a svätých. Čoho nech vás všetky učini hodnými Hospoď blahodaťou svojou. Amiň.
22. novembra 1864 r.
Svätiteľ Teofan Zatvornik
Preložil Dometian a spol.
Zdroj: https://azbyka.ru/otechnik/Feofan_Zatvornik/chetyre-slova-o-molitve/