Schiigumena Mária (občianskym menom Lýdia Nikolajevna Dochtorova v postrihu Mária, podľa svätej, apoštolom rovnej Márie Magdalény) bola veľmi pozoruhodnou ruskou pravoslávnou kresťankou, ktorá neváhala dobrovoľne prijať podivuhodný spôsob života v chudobe, osamelosti, putovaní a v namáhavom hľadaní cesty k spáse ľudskej duše. Jej životná púť bola neobvyklá. Aj keď sa odohrávala ďaleko od jej vlasti, bola plne preniknutá tradíciami a zákonmi ruského pravoslávneho mníšstva.
Lýdia sa narodila v Kyjeve, v zbožnej šľachtickej rodine a bola vychovávaná v duchu tradícií starej ruskej kultúry. Už v útlom detstve sa jasne prejavovalo jej silné smerovanie k duchovnému životu, neobyčajná sila a ušľachtilosť charakteru. Jej presvedčivé smerovanie k ozajstnej zbožnosti nepoľavilo, ani počas štúdií na moskovskej univerzite. Práve naopak, už túto etapu jej života možno považovať za asketickú.
Aby unikla prenasledovaniu nezákonného režimu, bola nútená po boľševickom prevrate, rovnako ako veľké množstvo ruských obyvateľov, opustiť svoju milovanú vlasť. V tomto období svojho života bola vystavená mnohým životným skúškam a ťažkostiam, ktoré však s ohromnou láskou a príkladnou, neotrasiteľnou vierou v Boha odvážne prekonávala. Vo svojich spomienkach nazýva túto dobu svojho života: „Roky putovania“. Vo všetkých neobyčajných príbehov tejto jej významnej životnej etapy nachádzame jasný a živý príklad umenia človeka rozpoznávať a nasledovať, na svojej ceste láskyplnú a všadeprítomnou Božiu prozreteľnosť.
Zložitá životná púť ju zaviedla mimo iného aj do Srbska, kde prijala mníšstvo. V boji s pokušeniami naďalej rástla a vďaka vlastním skúsenostiam, postupne získala silné duchovné zbrane. A naviac bola schopná učiť tomuto, pre život zásadnému boju svojich blížnych.
V roku 1954 prišla so svojimi blízkymi monachyňami do opusteného monastieru svätej Paraskevy – Petky neďaleko Sofie. Pod vedením schiigumeny Márii a vďaka spoločnej trpezlivej a nadšenej práci a starostlivosti sestier bol tento skoro zničený monastier obnovený. Zvyšnú časť života prežila matka Mária v Bulharsku a svoju životnú púť tu ukončila v roku 1978.
Vladyka Parfénij Levkijský pochádzal z Bulharka, bol neskorším duchovným učiteľom igumeny Márii. Poprosil ju, aby napísala svoje spomienky z doby putovania. Ona mu odpísala takto:
„Preosvietenému vladykovi Parfénijovi“
„Pristupujem k tejto práci s bázňou Božou a s plačom. Bojím sa, aby som k veľkému množstvu svojich hriechov nepridala ešte ďalšie, a to prekročenie hraníc skromnosti. Či to nie je bláznovstvo písať o sebe samej? Veď mi naleží, len neustále oplakávať svoju hriešnu dušu! Modlitba nestrpí, aby bolo v rozume a v srdci prítomné hocičo, čo by nás odvracalo od hľadania a nazeranie toľko vytúženého Spasiteľa. Na druhu stranu mám však obavy z nesplnenia poslušnosti, ktorú ste mi uložil. Toto svoje dielo, ku ktorému si vyprosujem Vaše požehnanie, darujem Vašej Christa milujúcej duši, ktorú si nesmierne vážim.“
Schiigumena Mária, 15/28. január 1958
Pripravila skupina BJ z Brožúrky o Schiigumene Márii, Modřice 2014