Skôr než začnem svoj výklad, poviem pár slov o tom, prečo je dôležité mať pravoslávny svetonázor, a prečo je ho ťažšie vybudovať dnes ako v minulých storočiach.
V minulých storočiach, napríklad v 19. storočí v Rusku, bol pravoslávny svetonázor dôležitou súčasťou pravoslávneho života a bol posilňovaný životom naokolo. Nebolo o ňom potrebné hovoriť ako o nejakej oddelenej veci. Žili ste pravoslávie v harmónii s pravoslávnou spoločnosťou okolo vás a mali ste pravoslávny svetonázor, poskytnutý Cirkvou a spoločnosťou. V mnohých krajinách vyznávala pravoslávie samotná vláda. Pravoslávie bolo strediskom verejných funkcií a samotný panovník bol prvým medzi pravoslávnymi laikmi, ktorý mal zodpovednosť dávať kresťanský príklad všetkým svojim poddaným. V každom meste boli pravoslávne chrámy. V mnohých z nich sa konali bohoslužby každý deň, ráno aj večer. Vo všetkých veľkých mestách sa zároveň nachádzali monastiere. Nachádzali sa aj v mnohých menších mestách, tiež mimo miest, na vidieku, v púšťach a v divočine. V Rusku bolo viac ako 1000 oficiálne založených a vedených monastierov. Mníšstvo bolo akceptovanou súčasťou života. K iným príkladom pravoslávneho života treba povedať, že ľudí, ktorí putovali z monastiera do monastiera, či bláznov pre Christa, mala väčšina rodín. V takmer každej rodine bol niekto, kto bol mních alebo mníška – sestra alebo brat, ujo, starý otec, bratranec, sesternica a podobne. Celý spôsob života bol preniknutý pravoslávnym typom ľudí, pre ktorých bolo mníšstvo centrom. Pravoslávne zvyky boli súčasťou každodenného života. Väčšina kníh, ktoré sa bežne čítali, boli pravoslávne. Samotný každodenný život bol pre väčšinu ľudí náročný. Aby ľudia prežili, museli tvrdo pracovať. Životné vyhliadky neboli veľké, smrť bola častou realitou. Toto všetko posilnilo cirkevné učenie o realite a o blízkosti druhého sveta. Žiť pravoslávny život za takých okolností bolo vskutku to isté, ako mať pravoslávny svetonázor, a preto bola veľmi malá potreba o tom niečo hovoriť.
Naopak, dnes sa toto všetko zmenilo. Naše pravoslávie je iba malým ostrovčekom uprostred sveta, ktorý funguje na úplne odlišných princípoch. Každý deň sa tieto princípy posúvajú k horšiemu. Takto sa čím ďalej, tým viac od neho odcudzujeme. Mnohí ľudia sú v pokušení rozdeliť svoj život do dvoch úplne odlišných kategórií. Jedna je náš každodenný život, ktorý vedieme v práci s priateľmi vo svetskom prostredí, a druhá je pravoslávie, ktoré žijeme počas nedieľ a v iné dni v týždni, ak si na to nájdeme čas. Ak sa bližšie pozrieme na svetonázor takejto osoby, týka sa zvyčajne príšernej kombinácii kresťanských hodnôt s hodnotami svetskými, ktoré sa jednoducho nedajú zlúčiť. Účelom tohto výkladu je ukázať vám, ako si človek žijúci v dnešnej dobe môže vytvárať vlastný svetonázor z viacerých častí, aby z nich vytvoril úplný pravoslávny svetonázor.
Pravoslávie je život. Ak nežijeme pravoslávie, nie sme jednoducho pravoslávni bez ohľadu na formálne presvedčenie, ktoré môžeme vyznávať. Život v súčasnom svete sa stal veľmi umelým, veľmi neistým a veľmi mätúcim. Je pravda, že pravoslávie má vlastný život, ktorý ale nie je až tak vzdialený od života okolitého sveta, čiže aj od života pravoslávneho kresťana. Dnes do pravoslávneho života vnikol určitý druh neistoty a zmätku. V tejto rozprave sa pokúsime pozrieť na súčasný život a na život pravoslávny, aby sme zistili, ako môžeme lepšie plniť našu kresťanskú povinnosť, viesť duchovné životy, dokonca aj v týchto strašných časoch a mať pravoslávny kresťanský pohľad na celý dnešný život, ktorý nám umožní prežiť tieto časy s našou vierou neporušenou.
Súčasný život sa stal abnormálnym. Ktokoľvek, kto sa pozrie na náš súčasný život z perspektívy bežného života, ktorý žili ľudia v skorších časoch, napríklad v Rusku, Amerike alebo ktorejkoľvek inej krajiny západnej Európy v 19. storočí, je zasiahnutý skutočnosťou, akým abnormálnym sa súčasný život stal. Celá predstava o autorite a poslušnosti, slušnosti a zdvorilosti, verejnom a súkromnom správaní sa, sa drasticky zmenila, obrátila hore nohami, s výnimkou niekoľkých izolovaných skupín ľudí, zvyčajne sa to týka nejakého druhu kresťanov, ktorí sa snažia zachovať si takzvaný „staromódny“ spôsob života.
Náš súčasný abnormálny život sa dá označiť ako skazený a rozmaznaný. S dnešnými deťmi sa už od ich narodenia bežne zaobchádza ako s malým božstvom. Ich rozmary sú zabezpečené, ich túžby sú naplnené, sú obklopené hračkami, zábavou a pohodlím. Deti nie sú naučené a vychovávané podľa prísnych zásad kresťanského správania. Ich vášne sa nechávajú voľne rozvíjať ktorýmkoľvek smerom. Zvyčajne stačí, aby dieťa povedalo “Chcem to!” alebo “Nebudem to robiť!” a jeho úslužní rodičia sa pred ním sklonia a ustúpia mu. Možno sa to nedeje celý čas vo všetkých rodinách, ale deje sa to dostatočne často nato, aby sa to stalo pravidlom pri súčasnej výchove detí. Tomuto vplyvu úplne neunikli ani rodičia s najlepšími úmyslami. Napriek tomu, že sa rodičia snažia vychovávať svoje dieťa prísne, susedia robia úplný opak. Rodičia to musia pri výchove dieťaťa vziať do úvahy.
Keď takéto dieťa dospeje, prirodzene sa obklopí vecami, na ktoré bolo zvyknuté v detstve, čiže pohodlím, zábavou a hračkami pre dospelých. Život sa stal neustálym hľadaním “zábavy”. Mimochodom, toto slovo je v akejkoľvek inej slovnej zásobe neznáme. Napríklad, v 19. storočí v Rusku alebo v akejkoľvek inej serióznej civilizácii by nepochopili, čo toto slovo znamená. Život je neustálym hľadaním “zábavy”, ktorá je bez akéhokoľvek vyššieho významu prázdna. Návštevník z akejkoľvek krajiny 19. storočia, ktorý by sa pozeral na naše obľúbené televízne programy, zábavné parky, reklamy, filmy, hudbu a každý iný aspekt našej populárnej kultúry, by si myslel, že narazil na krajinu imbecilov, ktorí stratili všetok kontakt s bežnou realitou. Často však na to neberieme ohľad, pretože v takejto spoločnosti žijeme a zdá sa nám to ako samozrejmosť.
Niektorí svedkovia súčasného spôsobu života nazývajú mladých ľudí “JA generáciou” a našu dobu “vekom narcizmu”, ktorý sa vyznačuje uctievaním seba a obdivovaním seba samého, čo zabraňuje rozvoju normálneho ľudského života. Iní hovoria o “plastickom” vesmíre alebo svete fantázie, v ktorom dnes žije množstvo ľudí, ktorí nemôžu čeliť alebo sa vyrovnať s realitou okolitého sveta alebo s problémami vo svojom vnútri.
Keď sa “JA generácia” obráti k náboženstvu, čo sa v posledných desaťročiach deje veľmi často, zvyčajne ide o umelú alebo fantazijnú formu náboženstva. Vzniká tak náboženstvo “sebarozvoja”, kde sa vlastné JA stáva objektom uctievania, ďalej vymývania mozgov a kontrole mysli, božských guruov a swamov, honby za UFO a “mimozemskými” bytosťami. Vzniká tak náboženstvo abnormálnych duchovných stavov a pocitov. Nebudeme tu rozoberať všetky tieto javy, ktoré sú väčšine z vás určite známe, no dotkneme sa len toho, ako tieto veci vplývajú na pravoslávny duchovný život dneška.
Je dôležité uvedomiť si, že ak sa dnes snažíme viesť kresťanský život, svet sformovaný našimi rozmaznanými časmi kladie nároky na dušu, či už v náboženstve, alebo v sekulárnom živote, a tieto požiadavky nemôžeme nazvať inak ako totalitné.
Ľahko to môžeme pozorovať v mysle vymývajúcich kultoch, o ktoré bol najmä v posledných rokoch veľký záujem zo strany verejnosti a ktoré vyžadujú absolútnu oddanosť samozvanému “svätcovi“. Je to vidieť aj vo svetskom živote, kde sa človek stretáva nie s individuálnymi pokušeniami tu a tam, ale je neprestajne konfrontovaný stavom pokušenia, ktorý na jedinca útočí. Či už v podobe hudby v pozadí, ktorú počuje v obchodoch, v reštauráciách, skrze reklamné pútače a plagáty na uliciach, skrze rockovú hudbu, ktorá sa dostáva aj na lesné cestičky, kempingové miesta alebo v samotnej domácnosti, kde sa televízor častokrát stáva skrytým pánom a diktuje súčasné hodnoty, názory a chute. Ak máte malé deti, viete, ako veľmi pravdivé to je. Keď deti niečo videli v televízii, je ťažké bojovať proti tomuto novému názoru, ktorý dostali od televízie ako novej autority.
Posolstvo tohto všeobecného pokušenia, ktoré útočí na dnešných ľudí, je celkom jasné vo svojich svetských formách, ale vo svojich náboženských formách je zvyčajne viac skryté. Ži pre súčasnosť, užívaj si, relaxuj, urob si pohodlie. Za týmto posolstvom je ďalší, zlovestnejší podtón, ktorý sa otvorene hlása iba v oficiálne ateistických krajinách, ktoré sú v tomto smere o krok pred slobodným svetom. Mali by sme si skutočne uvedomiť, že to, čo sa deje v dnešnom svete, je veľmi podobné, či už sa to deje za železnou oponou alebo v slobodnom svete. Existujú rozličné varianty, ale útok s cieľom dobyť našu dušu je veľmi podobný. V komunistických krajinách, ktoré majú oficiálnu doktrínu ateizmu, hovoria celkom otvorene, že máme na Boha a na akýkoľvek iný život okrem súčasného zabudnúť, že z duše máme vyhnať všetku bázeň a úctu k Bohu a k svätým veciam. Na tých, ktorí ešte veria v Boha staromódnym spôsobom, sa pozerá ako na nepriateľov, ktorých treba vyhladiť. Človek by mohol vziať ako symbol našich bezstarostných, zábavy milujúcich, seba uctievajúcich čias, náš americký “Disneyland”, ak áno, nemali by sme prehliadnuť, že v pozadí sa nachádza zlovestnejší symbol, ktorý ukazuje, kam sa v skutočnosti „JA generácia“ uberá. Do sovietskeho gulagu, do reťazí koncentračných táborov, ktoré riadia život takmer polovici svetového obyvateľstva.
Dva falošné prístupy k duchovnému životu
Niekto si môže položiť otázku: „Ako sa to nás, ktorí sa snažíme viesť, nakoľko len môžeme, normálny a triezvy pravoslávny život, týka?“ Veľmi! Musíme si uvedomiť, že život okolo nás, akokoľvek abnormálny je, je miestom, kde začíname svoj vlastný kresťanský život. Čokoľvek s naším životom urobíme, akýkoľvek kresťanský obsah mu dáme, stále bude obsahovať kus z odtlačku “JA generácie” a my musíme byť dostatočne pokorní na to, aby sme to videli. Tu musíme začať.
Jestvujú dva falošné prístupy k životu okolo nás, ktoré mnohí prijímajú, mysliac si, že sú ukážkou toho, čo by pravoslávni kresťania mali robiť.
Prvý prístup, ten najbežnejší, je jednoducho ísť s dobou, prispôsobiť sa rockovej hudbe, súčasným módnym trendom a chúťkam a celému rytmu nášho moderného džezového života. Staromódnejší rodičia sa s týmto spôsobom života stýkajú málo a žijú viac-menej oddelene svojím vlastným životom, avšak usmievajú sa, keď ich deti idú za novým šialenstvom a myslia si, že je to niečo neškodné. (pozn. prekl.: Bohužiaľ, deje sa to často. )
Táto cesta je pre kresťanský život katastrofou. Je to smrť duše. Niektorí navonok môžu viesť prístojný život bez toho, aby zápasili s duchom doby, no vnútorne sú mŕtvi alebo umierajú. Zo všetkého najsmutnejšie je, že ich deti za to zaplatia rozličnými psychickými a duchovnými poruchami a chorobami, ktoré sa stávajú čoraz bežnejšími. Jedným z lídrov kultu samovrahov, ktorý tak veľkolepo skončili svoje jestvovanie pred štyrmi rokmi (1976) v Jonestowne, bola dcéra gréckeho pravoslávneho kňaza. Satanské rockové skupiny ako napríklad Kiss “deti v satanovej službe”, sú tvorené bývalou ruskou pravoslávnou mládežou. Najväčšia časť členskej základne satanovej cirkvi v San Franciscu je podľa nedávneho sociologického prieskumu tvorená z pravoslávnych chlapcov. Toto je len niekoľko šokujúcich prípadov. Mnoho mladých pravoslávnych ľudí až tak mimo cesty nezachádza, “len” obcuje s protikresťanským svetom okolo nich a prestáva byť príkladom akéhokoľvek kresťanstva pre ľudí naokolo.
Toto nie je správne. Kresťan musí byť odlišný od sveta, predovšetkým od dnešného príšerného a abnormálneho sveta. A toto musí byť jedna zo základných vecí, ktorá mu musí byť vštepená kresťanskou výchovou, inak nemá zmysel nazývať sa kresťanom a už vôbec nie pravoslávnymi kresťanmi.
Nesprávnosť druhej krajnosti je to, čo by sa dalo nazvať klamlivou duchovnosťou. Vzhľadom na to, že preklady pravoslávnych kníh o duchovnom živote sú čoraz dostupnejšie, pravoslávny slovník duchovného boja visí stále viac vo vzduchu. Objavuje sa stále viac ľudí poúčajúcich o hesychazme, Isusovej modlitbe, asketickom živote, blažených modlitebných stavoch a o najvznešenejších svätých otcov, ako sv. Simeon Nový Teológ, sv. Gregor Palama či sv. Gregor Sinait. Je veľmi dobré poznať túto naozaj vznešenú stránku pravoslávneho duchovného života a mať úctu k veľkým svätým, ktorí takýmto životom skutočne žili. Ale pokiaľ nebudeme mať reálnu a pokornú predstavu o tom, nakoľko sme všetci vzdialení od života isychastov a ako sme málo pripravení k tomu, aby sme sa čo i len trochu k nemu priblížili, náš záujem oň by bol len ďalším prejavom nášho egoistického a umelého sveta. “JA generácia ide hesychasmus!” Toto sa dnes snažia niektorí robiť. Ale v skutočnosti len pridávajú novú hru s názvom “hesychasmus” k atrakciám Disneylandu.
Na túto tému existuje mnoho kníh, ktoré sú dnes veľmi populárne. Skutočne, rímskokatolíci sa vo veľkom zaujímajú o tento druh spirituality pod pravoslávnym vplyvom a sami tiež ovplyvňujú pravoslávnych. Napríklad, istý jezuitský kňaz, George Maloney, na danú tému píše všemožné knihy, tiež prekladá sv. Makaria Veľkého, sv. Simeona Nového Teológa a snaží sa získať ľudí, ktorí žijú bežné životy, aby sa stali „hesychastami“. Majú všetky druhy duchovných cvičení, najmä „charizmatické“. Ľudia si myslia, že sú inšpirovaní Sv. Duchom, preto podstupujú všetky druhy askézy a cvičení, o ktorých vieme od cirkevných otcov a ktoré sú ďaleko za hranicami úrovne, na ktorej sa nachádzame. Je to veľmi neseriózne počínanie. Je tu tiež jedna pani, Catherine de Hueck Doherty (v skutočnosti narodená v Rusku, neskôr sa stala rímokatolíčkou), ktorá píše knihy o pustovni, púštnom živote, mlčaní, živote v tichu a všetky tieto veci sa snaží zaviesť do svojho života. Píše, akoby robila reklamu na sladkosti. Toto je samozrejme veľmi neseriózne a je to skutočne tragický príznak našej doby. Tieto druhy vznešených vecí sú používané ľuďmi, ktorí nemajú tušenie, o čom to celé je. Pre niektorých je to len zvyk alebo zábava, pre iných, ktorí to berú príliš vážne, to môže skončiť veľkou tragédiou. Myslia si, že vedú nejaký druh povýšeného života, no v skutočnosti ešte nepochopili vzťahy medzi svojimi problémami, ktoré si nosia vo svojom vnútri.
Zdôrazňujem, obom týmto extrémom, zosvetšteniu aj super spiritualite, sa musíme vyhýbať. Neznamená to však, že by sme nemali mať realistické povedomie o legitímnych nárokoch, ktoré od nás svet požaduje, alebo že by sme mali prestať rešpektovať a počúvať rady veľkých otcov hesychastov a používať Isusovu modlitbu sami, podľa našich vlastných okolností, v ktorých sa nachádzame a možností, ktoré máme. Musí to však byť na našej vlastnej úrovni. Držme sa pri zemi. Zmysel toho je, a treba povedať, že je to zmysel nevyhnutný pre to, aby sme mohli prežiť ako pravoslávni kresťania v tomto svete, že si musíme uvedomiť a priznať vlastnú situáciu, v ktorej sa dnes ako pravoslávni nachádzame. Až do hĺbky si musíme uvedomiť a pochopiť, v akých časoch žijeme, ako málo toho vieme, ako málo naše pravoslávie prežívame. Ďalej, ako ďaleko sme nielen od svätcov dávnych čias, ale aj od obyčajných kresťanov spred 100 rokov a možno spred minulej generácie a ako veľmi sa musíme pokoriť, aby sme dnes prežili ako pravoslávni kresťania.
Čo môžeme robiť?
Teraz trochu zrozumiteľnejšie. Čo môžeme robiť, aby sme získali toto uvedomenie a povedomie a ako docieliť, aby prinášalo plody v našom živote? Pokúsim sa odpovedať na túto otázku v dvoch častiach. Prvá sa bude týkať nášho uvedomenia si sveta, ktorý nás obklopuje, a ktorý sa dnes ako nikdy predtým v celej histórii kresťanstva stal naším uvedomelým nepriateľom. Druhá sa potom bude týkať nášho povedomia o pravosláví, o ktorom, ako sa obávam, väčšina z nás vie omnoho menej, než by mala a omnoho menej, než by sme mali vedieť, ak si ho chceme zachovať.
Po prvé: Či už chceme, alebo nie, nachádzame sa vo svete (a jeho pôsobenie je intenzívne cítiť aj v odľahlých miestach, ako napríklad v našom monastieri) a musíme mu, aj s jeho pokušeniami čeliť vzpriamene a realisticky, avšak bez toho, aby sme mu podľahli a podriadili sa. Na pokušenia, ktorým musia čeliť, musíme pripraviť zvlášť našich mladých ľudí. Musíme ich proti týmto pokušeniam zaočkovať. Musíme si dávať pozor, pretože okolitý svet zriedkakedy pomáha a takmer vždy bráni výchove detí v skutočnom pravoslávnom duchu. Preto musíme byť každý deň pripravení odpovedať svetským vplyvom pevnými princípmi kresťanskej výchovy.
To znamená, že všetko, čo sa dieťa v škole naučí, musí byť doma neustále preverované a opravované. Nesmieme si myslieť, že niečo, čo by sa dieťa v škole naučilo, je jednoducho prínosné alebo čisto sekulárne a že nemá nič spoločné s jeho pravoslávnou výchovou. Môže sa naučiť užitočné zručnosti a fakty, aj keď mnoho škôl v Amerike zlyháva dokonca aj v tomto. Mnoho učiteľov nám hovorí, že jediné, čo môžu robiť, je udržiavať Boží poriadok v triede bez toho, aby dieťa niečo naučili. Ale ak by sa aj toto všetko naučilo, stále sa dostane aj ku mnohým nesprávnym postojom a filozofiám. Základný postoj dieťaťa k oceneniu kvalitnej literatúry, hudby, umenia, filozofie dokonca vedy a samozrejme k životu a náboženstvu nesmie prísť zo školy, pretože tam to všetko dostane zmiešané s modernou filozofiou. Musí to teda prísť z domova a z chrámu, inak je dieťa viazané skončiť nevzdelané v dnešnom svete, kde verejné vzdelávanie je prinajlepšom agnostické, v horšom prípade ateistické a protináboženské. Samozrejme v ZSSR je toto všetko uvalené na dieťa čisto bez náboženstva s aktívnym cieľom urobiť z občana ateistu.
Rodičia musia presne vedieť, čo sa ich deti učia na všeobecne vzdelávacích kurzoch, ktoré sú na amerických školách takmer všade a opraviť to doma. Nielen s úprimným postojom k tejto téme (obzvlášť medzi otcami a synmi – veľmi zriedkavá vec v americkej spoločnosti), ale tiež s jasným vymedzením morálnych aspektov, čo dnes v školstve úplne absentuje.
Rodičia musia vedieť aj to, akú hudbu ich deti počúvajú, čo je vo filmoch, na ktoré sa dívajú (počúvať a pozerať s nimi, ak je to nevyhnutné), akému druhu jazyka, slovníka sú vystavené, aký jazyk používajú a zaujať k tomu správny kresťanský postoj.
Televízia v domácnostiach, kde nie je dostatok odvahy vyhodiť ju von z okna, musí byť prísne kontrolovaná a musí byť nad ňou ustanovený dozor, aby sme sa vyhli jej jedovatému, otravujúcemu efektu (najmä na mladých), ktorý sa stal vedúcim vychovávateľom a šíriteľom protikresťanských postojov v samotnej domácnosti.
Hovorím o výchove detí, pretože je to prvá skupina, na ktorú svet útočí, keď útočí na pravoslávnych kresťanov s cieľom pretvoriť ich vo svoj obraz. Keď sa raz nesprávne postoje v dieťati vyformovali, úloha dať dieťaťu kresťanskú výchovu sa stáva dvojnásobne ťažkou.
Ale nie sú to len deti, je to každý z nás, kto musí čeliť svetu, ktorý sa nás snaží sformovať do protikresťanskej pozície prostredníctvom školy, televízie, filmov, populárnej hudby a všetkých ostatných vplyvov, ktoré do nás búšia, najviac vo veľkých mestách. Musíme si uvedomiť, že všetko, čo nás drví, je súčasť jedného celku. Má to určitý spoločný rytmus, určité spoločné posolstvo o seba uctievaní, o pohodlí, o nestaraní sa, o užívaní si, o vzdaní sa každej myšlienky na druhý svet. Prejavuje sa to v rôznych formách, či už v hudbe, televízii, filmoch alebo v tom, čo je učené na školách, v spôsobe, akým sú zdôrazňovaní jednotlivci, v spôsobe, akým je dávané pozadie tomu všetkému, a všetko ostatné okolo. Je tu tiež jedna špecifická záležitosť, ktorá je nám podsúvaná, a to výchova v ateizme. My musíme vzdorovať tým, že vieme, čo nám chce svet urobiť a tiež formulovaním a zdieľaním našej pravoslávnej reakcie na jeho snaženie.
Úprimne, ak pozorujeme spôsob života dnešných pravoslávnych rodín, ako žijú a ako odovzdávajú svoje pravoslávie, môže sa zdať, že bitka je častejšie prehraná ako vyhraná. Percento pravoslávnych, ktorí si udržiavajú svoju pravoslávnu identitu nedotknutú a nenechali sa zmeniť k obrazu dnešného sveta, je skutočne nízke.
Avšak nie je nevyhnutné, aby sme sa na svet okolo nás dívali ako na absolútne zlý. V skutočnosti, ak dnes chceme ako pravoslávni kresťania prežiť, musíme byť iba dostatočne šikovní nato, aby sme využili čokoľvek pozitívne, čo vo svete je, v náš vlastný prospech. Uvediem niekoľko bodov, čo všetko nemusí mať priamy vzťah s pravoslávím a môžeme využiť na budovanie pravoslávneho svetonázoru.
Dieťa, ktoré bolo od raného detstva vystavené kvalitnej klasickej hudbe a videlo svoju dušu rozvíjať sa pod jej vplyvom, nepodľahne tak ľahko surovým rytmom a posolstvu rocku a iným súčasným druhom pseudomuziky, ako niekto, kto vyrastal bez kvalitnej hudobnej výchovy. Takáto hudobná výchova, ako hovorili niekoľkí z optinských starcov, zušľachťuje dušu a pripravuje ju na prijatie duchovných dojmov.
Dieťa, ktoré bolo vzdelané v kvalitnej literatúre, poézii, dráme a pocítilo ich účinok na svoju dušu, čiže sa z nich skutočne tešilo, nestane sa tak ľahko závislé na súčasných filmoch, TV programoch a lacných novelách, ktoré devastujú dušu a ťahajú ju preč z kresťanskej cesty.
Dieťa, ktoré sa naučilo vidieť krásu v klasickej maľbe a sochárstve, nebude tak ľahko strhnuté perverznosťou moderného umenia a nebude priťahované gýčovými produktmi modernej reklamy a pornografie.
Dieťa, ktoré niečo vie z histórie sveta, najmä ranokresťanskej doby, ako ľudia žili a mysleli, aké chyby robili a do akých pascí sa chytali tým, že opustili Boha a jeho zákony a aký slávny a vplyvný život žili tí, ktorí mu boli verní, tak si bude môcť urobiť obraz o živote a filozofii našej vlastnej doby a nebude inklinovať k tomu, aby nasledovalo prvú novú filozofiu alebo prvý nový životný štýl, na ktorý natrafí. Jedným zo základných problémov, ktorému čelí dnešná výchova detí, je, že v školách sa už viac nekladie taký dôraz na zmysel pre históriu. Je to nebezpečná a zhubná záležitosť, uprieť dieťaťu zmysel pre históriu. Znamená to, že sa dieťa nebude vedieť poučiť od ľudí žijúcich v minulosti. A skutočne, história sa neustále opakuje. Keď si to raz všimnete, bude pre vás veľmi zaujímavé pozorovať ako ľudia reagovali na problémy, že žili ľudia, ktorí išli proti Bohu a aké následky to prinieslo, že ľudia zmenili svoje životy, stali sa výnimkami a stali sa vzormi, ktoré prežívajú až do našich čias. Teda tento zmysel pre históriu je záležitosť veľmi dôležitá, a preto by sme ju mali našim deťom vštepovať.
Vo všeobecnosti platí, že osoba, ktorá je dobre oboznámená s najlepšími produktmi svetskej kultúry, ktorá na Západe má takmer vždy určitý náboženský a kresťanský nádych, má oveľa vyššiu šancu viesť normálny, plodonosný pravoslávny život než niekto, kto je oboznámený len s produktmi „pop kultúry“ dneška. Ten, kto prijal pravoslávie priamo z „rockovej“ kultúry a vo všeobecnosti ktokoľvek, kto si myslí, že môže skĺbiť pravoslávie s takýmto druhom kultúry, zažije mnoho utrpenia a bude mať zložitú cestu životom, kým sa stane skutočným, serióznym pravoslávnym kresťanom, ktorý bude schopný odovzdávať vieru ďalej. Bez tohto utrpenia, bez tohto uvedomenia budú pravoslávni rodičia vychovávať svoje deti len na to, aby boli pohltené súčasným svetom. Najlepšia svetová kultúra, dobre vštepená, rozvíja a zušľachťuje dušu. Dnešná populárna kultúra ju mrzačí a bráni jej plne odpovedať na volanie pravoslávia.
Teda v našom boji proti duchu tohto sveta môžeme využiť tie najlepšie veci, ktoré nám svet môže ponúknuť, s cieľom aby sme sa dostali „nad ne“. Všetko dobré vo svete, ak sme dosť múdry, aby sme to videli, ukazuje na Boha a na pravoslávie a to musíme využiť.
Pravoslávny svetonázor
S takýmto postojom, s takým chápaním oboch, dobrých aj zlých vecí vo svete, je pre nás dosiahnuteľné mať a žiť pravoslávny svetonázor. To znamená Pravoslávny pohľad, ktorým budeme posudzovať celý náš život, nielen úzky okruh cirkevných záležitostí. Existuje falošný názor, ktorý je dnes nanešťastie tak široko rozšírený, že stačí praktikovať pravoslávie, ktoré je obmedzené iba na budovu chrámu a „formálne“ pravoslávne aktivity, ako napríklad modlitba v určitom čase alebo prežehnávanie sa. Tento názor spôsobuje, že v každej inej oblasti života môžem byť ako ktokoľvek iný, bez problémov sa môžem zúčastňovať na spôsobe života a kultúre našich čias, pokiaľ, samozrejme, nespácham hriech.
Ktokoľvek, kto si uvedomil, aké hlboké pravoslávie je, a aká veľká oddanosť sa vyžaduje takémuto spôsobu života od seriózneho pravoslávneho kresťana a opačne, keď pochopil, aké totalitné nároky má na nás súčasný svet, ľahko pochopí, aký nezmyselný je tento názor. Človek je buď pravoslávny každú minútu každého dňa, v každom momente jeho života, alebo nie je pravoslávny vôbec. Naše pravoslávie sa prejavuje nielen v našich striktných náboženských názoroch a postojoch, ale vo všetkom, čo robíme a hovoríme. Väčšina z nás si neuvedomuje kresťanskú, náboženskú zodpovednosť, ktorú máme v zdanlivo sekulárnej oblasti našich životov. Osoba, ktorá má skutočne pravoslávny svetonázor, žije pravoslávie a prejavuje sa ako pravoslávny kresťan v každom jednom aspekte svojho života.
Dovoľte nám teda položiť si na tomto mieste otázku: Ako môžeme kultivovať a podporovať tento pravoslávny svetonázor v našom každodennom živote?
Prvý a asi najviac zrejmý spôsob, ako to dosiahnuť, je neustále sa pridržiavať oporných pilierov kresťanského duchovného života a všetkého, čo nám Cirkev poskytuje pre naše osvietenie a spásu. Čiže bohoslužby, sväté tajiny, Sväté Písmo, životy svätých, diela cirkevných otcov. Človek by, samozrejme, mal čítať knihy, ktoré sú zrozumiteľné jeho vlastnej úrovni chápania a uplatňovať učenie Cirkvi v podmienkach vlastného života. Vtedy nás môžu knihy plodne viesť a meniť kresťanským spôsobom.
Avšak často sa stáva, že tieto zdroje kresťanského života sa na nás naplno neprejavia alebo sa dokonca neprejavia vôbec, a to hlavne preto, že voči nim a tiež voči nášmu vlastnému kresťanskému životu nezaujímame správny kresťanský postoj. Dovoľte mi povedať pár slov o tom, aký by mal byť správny kresťanský postoj, ak z nich chceme získať reálny úžitok a ak pre nás majú byť začiatkom skutočného pravoslávneho svetonázoru.
Po prvé, duchovný osoh, ktorý získavame z týchto prameňov kresťanského duchovného života, je vo svojej podstate niečo živé a vyživujúce. Ak náš postoj k nim je len akademický a „knižný“, nezískame z nich taký úžitok, ktorý nám majú odovzdať. Čiže, ak čítame pravoslávne knihy, zaujímame sa o pravoslávie iba kvôli získavaniu informácií alebo aby sme sa pýšili svojimi vedomosťami pred druhými, uniká nám zmysel. Ak sa učíme o Božích prikázaniach a pravidlách jeho Cirkvi iba preto, aby sme boli „správni“ a odsudzovali „nesprávnosť“ druhých, uniká nám zmysel. Tieto veci preto nesmú ostať len v rovine myšlienok a abstrakcií, ale musia sa priamo „dotknúť“ celého nášho života a zmeniť ho. Tí, ktorí v čase akejkoľvek veľkej krízy týkajúcej sa ľudských záležitostí, ako aj v dnešných kritických časoch, odovzdávajú celú svoju dôveru iba svojej vonkajšej učenosti, zákonom, kánonom a správnosti, tak tí to nebudú schopní ustáť. Silnými jedincami potom budú tí, ktorým pravoslávna výchova vštepila cit pre to, čo je skutočne kresťanské, u ktorých je pravoslávie v srdci a je schopné dotknúť sa sŕdc druhých ľudí.
Nič nie je tragickejšie než vidieť niekoho, kto bol vychovaný v pravosláví, má určitú predstavu o katechizme, prečítal niektoré životy svätých, má všeobecnú predstavu za čo sa pravoslávie stavia, rozumie niektorým bohoslužbám a potom si neuvedomuje to, čo sa okolo neho deje. A svojim deťom odovzdáva tento život v dvoch kategóriách, jeden z nich je spôsob, akým žije väčšina ľudí, ten druhý je taký, ktorým žijú pravoslávni, avšak ten žije iba v nedeľu alebo keď číta nejaký pravoslávny text. Ak je dieťa vychovávané takto, s najväčšou pravdepodobnosťou si nevyberie pravoslávie. Ono bude iba nepatrnou súčasťou jeho života, pretože súčasný život je príliš atraktívny, príliš mnoho ľudí sa za ním ženie, zaberá príliš veľkú časť dnešnej reality. Ibaže by bol naučený, aký postoj k svetu zaujať, ako sa chrániť pred jeho negatívnymi účinkami a ako využiť pozitívne veci, ktoré v ňom sú. Čiže náš postoj začína práve teraz, musí byť pri zemi a normálny. To znamená, že musí byť uplatňovaný na reálne podmienky nášho života, a nie byť výsledkom nášho úteku, fantázie alebo nášho odmietnutia čeliť nepríjemným skutočnostiam sveta okolo nás. Pravoslávie, ktoré je príliš abstraktné a lieta vysoko v oblakoch, patrí do vitríny a nie je schopné nám pomôcť v našom každodennom živote, už nehovoriac o spáse našich blížnych. Náš svet je pomerne krutý a neustále zraňuje dušu svojou surovosťou. My na to v prvom rade musíme reagovať kresťanskou láskou a pochopením, držiac sa pri zemi a prenechať aplikovanie hesychazmu a pokročilých foriem modlitby tým, ktorí sú schopní ich prijať.
Náš postoj nesmie byť egocentrický, ale musí smerovať von od nás a zasahovať tých, ktorí hľadajú Boha a zbožný život. Kdekoľvek je dnes početnejšia pravoslávna komunita, existuje pokušenie, že bude len spolkom vlastnej chvály, pochvaľujúcim si svoje pravoslávne cnosti a úspechy, čiže krásu našich chrámov a chrámového zariadenia, nádheru našich bohoslužieb a dokonca čistotu našej náuky. Ale už od čias apoštolov bol skutočný kresťanský život vždy neoddeliteľne spojený s jeho prenášaním na ostatných. Pravoslávie, ktoré je živé práve touto skutočnosťou, svieti vpred aj pre ostatných, a preto nie je potrebné zakladať „Oddelenie pre misie“, ktoré by túto činnosť vykonávalo. Oheň skutočného kresťanstva sa prenáša aj bez toho. Ak je naše pravoslávie niečo, čo si nechávame iba pre seba a iba sa tým chvastáme, vtedy sme mŕtvi, ktorí pochovávajú mŕtvych, čo je presne stav mnohých súčasných pravoslávnych cirkevných obcí, dokonca aj tých, ktoré majú veľký počet mladých ľudí, ak nejdú vo svojej viere dostatočne hlboko. Nestačí povedať, že mladí ľudia chodia do chrámu. Musíme sa pýtať, čo do chrámu prinášajú, čo si z neho odnášajú a ak sa pravoslávie nestáva integrálnou súčasťou ich života, je skutočne nedostatočné povedať, že chodia do chrámu.
Náš postoj tiež musí byť milujúci a odpúšťajúci. Existuje istý druh zatvrdnutosti, ktorý sa vkradol do pravoslávneho života dneška: „Ten človek je heretik, nepribližujte sa k nemu“, „Ten je pravdepodobne pravoslávny, ale nemôžeš si byť úplne istý“, „Tamten je očividne špeh“. Nikto nepopiera, že Cirkev je dnes obkľúčená nepriateľmi, alebo že sú takí, ktorí sa znižujú k zneužívaniu našej dôvery. Ale takto sa to deje už od čias apoštolov a kresťanský život v jeho praktickej sfére bol vždy určitým rizikom. Ak sa nám takýto postoj niekedy aj vyplácal, a prejavovali sme v tomto ohľade určitú opatrnosť, nemôžeme sa vzdať našich základných postojov lásky a dôvery, bez ktorých stratíme jeden z pilierov kresťanského života. Svet, ktorý nemá Christa, je odsúdený byť neveriaci a studený. Naopak, kresťania musia byť milujúci a otvorení, inak stratíme Christovu soľ v našom vnútri a staneme sa podobní svetu, čiže dobrí iba na vyhodenie a pošliapanie.
Pozrime na seba, akí sme? Ak by sme mali trochu pokory, stali by sme sa štedrejšími, milosrdnejšími a odpúšťali by sme nedostatky druhých. Radi súdime ostatných pre zvláštnosti ich správania, nazývajúc ich „maniaci“ alebo „šialení konvertiti“. Je pravda, že by sme sa mali mať na pozore pred skutočne nevyrovnanými ľuďmi, ktorí Cirkvi môžu spôsobiť veľkú škodu. No v skutočnosti nie je dnes seriózny pravoslávny kresťan tak trochu „bláznom“? Nezapadáme do spôsobov správania sa tohto sveta, ak by sme zapadali, nie sme seriózni kresťania. Súčasný skutočne pravoslávne veriaci nemôže svet považovať za svoj domov, nevie si pomôcť, ale sám sa cíti, a okolím je vnímaný tak trochu ako „blázon“. Ak sa dnes človek snaží udržať ideál duchovného kresťanstva, dá sa v dospelosti pokrstiť alebo sa chce skutočne venovať modlitbe, je to dostatočný dôvod nato, aby ho, napríklad v ZSSR a v mnohých podobných krajinách, zavreli do blázinca. A tieto krajiny nanešťastie udávajú smer, ktorý zvyšok sveta nasleduje.
Teda nebojme sa, že budeme svetom považovaní za tak trochu „bláznov“ a pokračujme v praktikovaní kresťanskej lásky a odpúšťania, ktoré svet nikdy nemôže pochopiť, ktoré však vo svojom srdci potrebuje a dokonca po nich prahne.
Nakoniec, náš kresťanský postoj musí byť niečo, čo by som kvôli absencii lepšieho slova nazval nevinnosťou. Dnešný svet prisudzuje vysokú hodnotu sofistikovanosti, sveta znalosti, „profesionalite“. Pravoslávie neprisudzuje žiadnu hodnotu týmto kvalitám, iba zabíjajú kresťanskú dušu. Tieto kvality sa aj dnes neustále zakrádajú do vnútra Cirkvi aj do našich životov. Veľmi často počúvam najmä entuziastických konvertitov, ktorí vyjadrujú svoju túžbu navštíviť veľké centrá pravoslávia, katedrály a monastiere, kde sa stretávajú tisíce zbožných a diskutujú tam o cirkevných záležitostiach. Človek vtedy môže cítiť, aké dôležité pravoslávie je. Toto pravoslávie je však iba malou kvapkou v mori, ak sa pozriete na spoločnosť ako celok. Vo veľkých katedrálach a monastieroch je veľa ľudí, takže sa to javí, akoby to skutočne bola dôležitá vec. A ako často vídavam týchto istých ľudí v biednych stavoch po tom, ako sa oddávali svojim žiadostivostiam. Vídavam ich vracajúcich sa z veľkých pravoslávnych centier zatrpknutých, sklamaných, plných ohovárania a kritiky, nado všetko znepokojených iba tým, aby boli „správni“ a „korektní“, a tiež svetským chápaním cirkevnej politiky. Jedným slovom, stratili svoju nevinnosť, nesvetskosť, boli zvedení z cesty ich fascináciou týkajúcou sa svetskej stránky cirkevného života.
Toto, v rozličných formách, pokúša nás všetkých, a my s tým musíme bojovať tak, že si nedovolíme preceniť vonkajšiu stránku Cirkvi, ale vždy sa navrátime k jedinej skutočne potrebnej veci, k Christovi a záchrane našich duší pred touto skazenou generáciou. My nemusíme ignorovať to, čo sa deje vo svete a v Cirkvi. V skutočnosti by sme to mali vedieť, avšak naše vedomosti musia byť praktické, jednoduché a prosté nie sofistikované a svetské.
Záver
Každému pravoslávnemu kresťanovi, ktorý si uvedomuje, čo sa okolo neho deje, je zjavné, že svet sa blíži ku svojmu koncu. Znamenia doby sú tak zjavné, že človek skutočne môže skonštatovať, že sa svet blíži k zániku.
Aké sú to znamenia?
- Abnormalita sveta. Tak divné a neprirodzené prejavy správania neboli nikdy spoločnosťou akceptované tak, ako sú dnes. Len sa pozrite na svet okolo vás. Čo je v novinách, aké druhy filmov premietajú, čo je v televízii, čo ľudia považujú za zaujímavé a zábavné, na čom sa smejú. Je to všetko absolútne príšerné. A sú tu ľudia, ktorí toto všetko úmyselne podporujú, samozrejme, pre ich vlastný finančný prospech a tiež kvôli móde, pretože dnes tu existuje perverzná túžba po všetkých veciach tohto druhu.
- Vojny a chýry o vojnách. Každá ďalšia je studenšia a neľútostnejšia než predchádzajúca. Všetko je zatienené hrozbou nepredstaviteľnej, univerzálnej nukleárnej vojny, ktorá môže byť kedykoľvek odštartovaná stlačením jediného tlačidla.
- Časté prírodné katastrofy, ktoré menia profil svetového počasia, zemetrasenia a dnes ešte aj sopky. Najnovšie sa jedna formuje neďaleko, odtiaľto blízko Yosemitského parku v strednej Kalifornii.
- Vzrastajúca centralizácia informácií o človeku a moci nad človekom, reprezentovaná najmä novým obrovským super počítačom v Luxemburgu, ktorý má dostatočnú kapacitu nato, aby dokázal uchovať súbor informácií o každom žijúcom človeku. Jeho kódové označenie je 666 a tí, ktorí na ňom pracovali, mu dali prezývku „šelma“. Vláda USA plánuje uľahčiť prácu tohto počítača začiatkom roku 1984 tým, že ľuďom bude vydávať šeky sociálneho zabezpečenia obsahujúce aj číslo 666, ktoré bude otlačené na pravej ruke alebo čele. Je to presne tá podmienka, ktorá bude na základe Apokalypsy prevládať počas vlády antichrista. To ale neznamená, že prvá osoba, ktorá sa nechá číslom 666 označiť, je antichrist alebo jeho služobník. Avšak, keď si už raz na to zvykneme, kto bude schopný vzdorovať? Najprv vás vycvičia a potom nás prinútia sa pred ním pokloniť.
- Množstvo falošných Christov a Antichristov. Posledný z kandidátov počas tohto leta minul milióny dolárov, aby prostredníctvom svetových televízií robil reklamu svojmu blížiacemu sa príchodu. Sľubuje v nej, že v správnom čase všetkým obyvateľom Zeme odovzdá „telepatickú správu“. Celkom oddelene od akýchkoľvek okultných síl, ktoré môžu byť do udalostí takéhoto druhu zapojené, už dosť dobre rozpoznávame príležitosti k podsúvaniu podprahových správ skrz rádio a najmä televíziu. Rovnako ako skutočnosť, že toto môže uskutočniť ktokoľvek, kto má dostatočnú technológiu nabúrať sa do normálneho rádiového a televízneho vysielania, bez ohľadu na to, koľko zákonov môže porušiť pri uskutočnení takéhoto podniku.
- Skutočne zvláštna odozva na nový film, o ktorom všetci v Amerike hovoria a pozerajú ho. „E.T“ je film, ktorý vyburcoval doslova milióny zdanlivo normálnych ľudí, aby vyjadrili svoju náklonnosť a priazeň hrdinovi, „spasiteľovi“ z vesmíru, ktorý je zjavne démonom. Zjavná príprava k uctievaniu prichádzajúceho Antichrista. Mimochodom, filmový kritik oficiálnych novín Gréckej arcidiecézy v Amerike, pravoslávny kňaz, srdečne odporučil tento film pravoslávnym veriacim, tvrdiac, že je to úžasný film, ktorý nás môže učiť o láske a každý by si ho mal ísť pozrieť. Tu je viditeľne zreteľný rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sa snažia byť na pozore pred tým, čo sa deje a tými, ktorí sa nechajú strhnúť svetovou náladou.
Mohol by som pokračovať ďalej, ale mojím cieľom nie je vás vystrašiť. Chcem vás len upozorniť, aby ste boli ostražití ohľadom toho, čo sa okolo vás deje. Čas pokročil viac, než si myslíme. Apokalypsa prebieha práve teraz. A aký smutný je pohľad na kresťanov, zvlášť mladých pravoslávnych kresťanov, ktorým táto ohromná tragédia visí nad hlavou a ktorí si myslia, že môžu pokračovať v tom, čo sa nazýva „normálny život“ v týchto strašných časoch, naplno sa zúčastňujúc rozmarov tejto hlúpej seba uctievajúcej generácie, ktorá si vôbec neuvedomuje, že bláznov raj, v ktorom dnes žijeme, sa chystá zrútiť. Generácie, absolútne nepripravenej na zúfalé časy, ktoré pred nami ležia. Tu už neexistuje otázka, či som „dobrý“ alebo „zlý“ pravoslávny kresťan, ale otázka, či naša viera vôbec prežije? U mnohých neprežije. Prichádzajúci Antichrist bude príliš lákavý, príliš orientovaný na svetské veci, po ktorých my netúžime. A väčšina ľudí si bude uvedomovať, že stratili svoje kresťanstvo tým, že pred ním pokľakli.
Avšak stále k nám prichádza Christovo volanie, začnime ho vnímať. Najjasnejšie vyjadrenie tohto volania dnes prichádza zo zotročených ateistických zemí, kde existuje skutočné utrpenie pre Christa a autentickosť života, ktorú sme už stratili alebo rapídne strácame. Jeden pravoslávny duchovný v Rumunsku George Calciu, je dnes na pokraji smrti v komunistickom väzení, pretože sa opovážil vyzvať mladých seminaristov a študentov, aby zahodili slepú oddanosť duchu doby a pristúpili k práci pre Christa. Po tom, čo dohovoril o prázdnote ateizmu, mladým ľuďom odkázal: „Volám vás k omnoho vyššiemu boju, k absolútnej odovzdanosti, k odvážnemu činu. Volám vás k Bohu, ktorý presahuje svet a tým vám umožňuje spoznať nekonečné nebesá duchovnej blaženosti. Nebesá, po ktorých tápete vo vašom osobnom pekle a ktoré hľadáte dokonca aj počas vašej neúmyselnej vzbury. Isus Vás vždy miloval a vy máte možnosť odpovedať na Jeho pozvanie. V odpovedi ste ustanovení niesť ovocie, ktoré ostane, čiže byť Christovým prorokom vo svete, v ktorom žijete. Ďalej milovať blížneho ako seba samého a urobiť všetkých ľudí svojimi priateľmi. Každým svojím činom ukazujte túto jedinečnú a bezhraničnú lásku, ktorá povyšuje človeka z úrovne otroka na úroveň Božieho priateľa. Buďte priekopníkmi tejto oslobodzujúcej lásky, ktorá človeka zbavuje všetkých obmedzení, vracajúc mu celistvosť v miere, v ktorej sám seba ponúka Bohu.“
Otec George, hovorí k mladým ľuďom, ktorí nemajú takmer žiadnu motiváciu slúžiť Christovej Cirkvi, pretože prijali svetský názor, bežný aj v našom„ slobodnom svete“, že Cirkev je iba súbor budov alebo svetská organizácia, hlásajúca hlbšie uvedomenie si Christovej Cirkvi a nedostatočnosť iba „formálneho členstva“ v nej, aby sme boli spasení.
„Christova Cirkev je živá a slobodná. V nej sa hýbeme a nachádzame naše bytie, skrze Christa, ktorý je jej Hlavou. V ňom máme úplnú slobodu. V Cirkvi spoznávame Pravdu, a Pravda nás oslobodí (Ján 8,32). V Christovej Cirkvi ste, ak kedykoľvek utešujete niekoho skľúčeného smútkom, alebo keď dávate almužny chudobným a navštevujete chorých. V Christovej Cirkvi ste, ak ste dobrý a trpezlivý, ak sa odmietate hnevať na svojho brata, keby aj zranil vaše city. V Christovej Cirkvi ste, keď sa modlíte: „Hospodi, odpusť mu“. Ak vo svojej práci pracujete čestne a večer sa vraciate unavení, avšak s úsmevom na perách, ak odplácate zlo láskou, ste v Christovej Cirkvi. Či nevidíš, mladý priateľ, ako blízko je Christova Cirkev? Ty si Peter a na tebe Boh stavia svoju Cirkev. Ty si skala jeho Cirkvi, ktorú nič nepremôže. Stavajme chrámy z našej viery, chrámy, ktoré žiadna ľudská moc nemôže strhnúť. Chrám, ktorého základom je Christos. Maj súcit s bratom po tvojom boku. Nikdy sa nepýtaj „Kto je to?“ radšej povedz „On nie je cudzinec, on je môj brat. On je Christova Cirkev tak, ako aj ja“.
S takýmto vnútorným volaním v našich srdciach začnime skutočne patriť k Christovej Cirkvi, pravoslávnej Cirkvi. Vonkajšie členstvo nestačí. Musí sa v nás pohnúť niečo, čo nás urobí odlišnými od sveta okolo nás, aj keď ten svet sám seba nazýva „kresťanským“ alebo „pravoslávnym“. Zachovávajme a kultivujme tieto kvality pravého pravoslávneho svetonázoru, ktoré som vyššie spomenul: žitie, normálny postoj, milujúci a odpúšťajúci, nie egocentrický, zachovávajúc našu nevinnosť a nesvetskosť, dokonca s plným a pokorným uvedomením si vlastnej hriešnosti a sily, ktorú majú svetské pokušenia okolo nás. Ak budeme skutočne žiť tento pravoslávny svetonázor, naša viera prežije otrasy, ktoré pred nami ležia, a stane sa zdrojom inšpirácie a spasenia pre tých, ktorí budú dokonca aj uprostred trosiek ľudskosti stále hľadať Christa.
(Prednesené roku 1982 v Monastiery sv. Hermana v Platine, štát Kalifornia, USA.)
Preložené z http://deathtotheworld.com/articles/the-orthodox-worldview/
Ruský preklad (aj s mp3) https://azbyka.ru/otechnik/Serafim_Rouz/pravoslavnoe-mirovozzrenie/